close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

October 2013

TAG: Mein Liebster Blog Award

16. october 2013 at 19:23 | Vintilla~ |  herself
Možno ste už o tomto čude počuli, a možno nie. Ja osobne som to donedávna videla iba na blogspote ale dnes ma prekvapil komentár od jednej mojej obľúbenej bloggerky (ktorej dlžím odpovede na všetky komentáre lebo som príliš lenivá a v škle toho mám mo tak prepáč Nell :3) že ma nominovala. Dosť ma to prekvapilo a najprv sa mi do toho ani moc nechcelo (samozrejme že by som to niekedy urobila :D) ale tak nakoniec som sa rozhodla že to urobím ešte dnes. Síce by som sa mala učiť nemčinu ale to nevadí. Tá počká.

Najprv k základným informáciam/pravidlám o tomto TAGu:
- Musím o sebe napísať 10 vecí
- Musím odpovedať na 10 otázok, ktoré vymyslela osoba, ktorá ma nominovala.
- Vymyslím ďalších 10 otázok a nominujem ďalších 5 bloggerov
- Nominovaným to oznámim

Časť 1, 10 vecí o mne
  • Keď niečo hovorím a v hlave mám presne premyslené čo chcem povedať, väčšinou, niektoré veci vynechám a potom to čo poviem nedáva zmysel. Na to že som niečo zabudla povedať ma upozorňujú až ľudia okolo mňa ^^
  • Som blondína a napriek tomu ako všetci hovoria o mojej farbe že je úžasná a že každý kto chce mať blond farbu túži po mojej farbe vlasov, chcem si ich prefarbiť na červeno, tmavomodro alebo na nejakú patelovo rúžovú/modrú. A môj sen sa možno čoskoro splní vďaka farebným šampónov a tomu že viem že aj moja mama mala takého momenty a môžem to využiť ako argument :D
  • Milujem učenie sa nových jazykov. Nie som šprt ani nič také, ale baví ma učiť sa také tie jazyky ako je taliančina, nórština, japončina či ruština. Keby som mohla tak by som sa najradšej učila všetky naraz, ale už viem že tak to nefunguje. Samozrejem že sa ich učím ako samouk a preto to nie je nič moc. Ale no aspoň nejaké základy napr. z taliančiny už mám.
  • Ľudia, ktorí ma nepoznajú a vidia ma prvý krát si o mne vždy myslia že som milé, poslušné dievča. Len kvôli môjmu výzoru. Keby však vedeli čo som zač, asi by sa držali ďalej. Rada sa hádam s ľudmi, rada hovorím svoj názor a neskutočne rada manipulujem s ľudmi a oni o tom ani nevedia. Samozrejme ak už niekým manipulujem, tak nie v zlom. Skôr sa ich snažím prinútiť aby povedali to čo si myslia.
  • Nefotím sa v zrkadle a za celý svoj život mám jednu jedinú fotku s duckface-om a aj tá vznikla len dnes poobede keď sme sa nudili s kamarátkou a napodobňovali "facebook bitchezz".
  • Plačem pri každom jednom filme/anime/seriály. Plakala som pri Nemovi, pri Narnii, pri Potterov, pri Levom kráľovi, pri Hunger Games, pri Narutovi, pri HIMYMe, pri všetkých romantických filmoch s happy endom a proste pri všetkom. Či už je scéna šťastná alebo smutná ja sa rozplačem lebo som strašne citlivá ^^
  • Nemám rada Oreo, Nutellu ani kakao. Z Orea mi je zle už len keď ho vidím, Nutella je nechutne sladká a v živote by som si to nenatrela na chleba a následne nezjedla a kakao....no už len keď počujem že mlieko bolo vybraté z chladničky pred 5 minútami mám histerický záchvat že bude teplé a nie poriadne ľadové. Preto nenávidím kakao. Teplé mlieko je môj nepriateľ.
  • Som úchylná a moja úchylnosť nezná hranice. Je mi jedno či ide o animovanú postavičku, fiktívnu postavičku alebo o niekoho z reality, ja ho proste využijem na moje úchylné predstavy. Uchiha brothers z Naruta (aneb Sasuke a Itachi) sú v mojich predstavách vášnivý, Cato z Hunger Games zase hanblivý a pritom strašne sexy a no istý hokejista z Bratislavy je proste boh tehličiek a potešenia :3
  • Ľudia čo počúvajú niečo mimo popu (alebo presnejšie, nepočúvajú pop) sú mi veľmi sympatický a hneď sa s nimi dokážem normálne baviť. S pop fanúšikmi si musím dávať pozor na to čo poviem a to ja zrovna moc nemusím.
  • Keby som žila v stredoveku, chcela by som byť ten človek čo vie o všetkom nech je kdekoľvek. Chcela by som byť pavúk a mať svojich malých pavúčikov na mojej sieti klebiet a tajných informácií. Tým by som si získala postavenie informátora pre kráľovskú rodinu aj ich nepriateľov a tým pádom by som mala postarané o svoj život...istým spôsobom.

Free hugs

12. october 2013 at 9:47 | Vintilla~ |  life jukebox
Ako neskutočne rada by som usporiadala s kamarátmi túto akciu Free Hugs. Mne sa ten nápad neskutočne pozdáva ale...ako ma už niekoľko ľudí varovalo, nie vždy chce objať niekto s normálnymi úmyslami. Nejako moc ma to zatiaľ neodradilo a preto to mám stále v hlave. Po tom ako som vám v utorok vyliala svoje srdiečko sa toho stalo veľa. A jedna moja stránka, ktorá bola dlho skrytá, sa opäť dostala na povrch.

V stredu som sa rozhodla že by som chcela prestúpiť na inú školu. Presne viem, na ktorú a navyše tam poznám perfektných ľud takže by som tam hneď mala aj niekoho s kým by som sa mohla baviť. Avšak moja matka tento nápad v momente vyslovenia odmietla a radšej navrhla že zavolá riaditeľke že v našej triede nie je niečo v poriadku (v našej triede nie je v poriadku vôbec nič). Tento návrh som zase zavrhla ja. Nepotrebujem mať ešte väčšie problémy ako už mám. Samozrejme celý tento úkaz, spôsobila moja hlboká depresia a to že som proste nevedela čo ďalej. Ale niečo sa objavilo.
Možno to viete, a možno nie, ale ja som veľmi súťaživá osoba. A taktiež milujem keď môžem s niekým súťažiť dlhšie ako 5 minút. A mne sa naskytla obrovská príležitosť túto moju vlastnosť využiť a to nie len v môj prospech ale v prospech všetkých mimo "populárnej" spodiny našej triedy. A pod pojmom súťaživosť rozumejte že milujem vyhrávať také malé spoločenské vojny (a ešte aj hru dostihy a sázky, v ktorej som nikdy neprehrala).

Už spomínaný M. (alebo ten bývalí čo ma uráža a potrebuje si riešiť svoje problémy na ľudoch z triedy) sa veľmi ochotne ponúkol že bude mojím súperom. A ja ho zničím. Snažila som sa byť milá, snažila som sa ho ignorovať a posledné čo mi ostáva, kedže predošlé dve možnosti akosi nezabrali, je zničiť ho. Ale čo také spravil že vo mne spustil tú neskutočnú túžbu opäť vyhrať? Pýtal sa mojej kamarátky, na to či ja nepoznám jeho "kamarátku". Samozrejme toto by mi až tak nevadilo, keby sa to neopýtal práve jej. Využil ju a napísal jej iba vtedy keď niečo potreboval. Nemal kintama (japončine nikdo nerozumie, takže preklad nebude) na to opýtať sa mňa. A tak som sa s ním začala hádať. A on sa začala neskutočne strápňovať lebo proste nemá na mňa vôbec nič. Nie som pokrytec, nie som zlý človek že by som každému chcela ublížiť a dokonca ani jemu som ublížiť nechcela. Chcela som byť iba kamarátkou. To ako to zobral on už moja vec nie je, a ja som pochopila že za to že je ku všetkým hnusný nemôžem ja ani nikto iný. Je to iba v ňom.


Kedže nie som jediná koho jeho správanie neskutočne štve a najradšej by mu za to rozmlátila hlavu o stenu, rozhodla som sa že mu chcem ukázať že si nemôže dovoliť všetko bez toho aby za to potom niesol následky. Znie to ako z nejakého amerického filmu kde sa niekto nepopulárny rozhodol zničiť toho populárneho že? Z istého pohľadu to tak zrejme aj je. Lenže tá populárna strana je vlastne spodina čo si myslí že je niečo viac. Vždy to tak je.
Neznesiem už to ako všetkých okolo seba ponižuje, ako uráža nie len ľudí v škole ale aj na ulici (no dobre, tak v obchode ale to je jedno). K učiteľom sa správa tak ako sa správa a potom nás nikto nechce učiť, k ľudom z iných tried je hnusný a potom sa divíme keď pri školskej olympiáde trieda jeho vlastnej sestry povzbudzuje nášho najväčšieho súpera. Ale úprimne, ja osobne by som radšej povzbudzovala kohokoľvek iného, ako nás. Ale bolo by to na nič, povzbudzovanie totiž nič nezmení.
Nebudem im ukazovať že som slabá, neukážem im slzy a nezničia ma ich urážky. Práve naopak, budem sa im smiať do očí, kým si neuvedomia že na mňa nemajú. Nemôžu ma zničiť.

A teraz tak dosť od veci. Chcem chodiť na Rokfort. Toto som s kamarátom preberala včera a zistili sme že čarovanie je posledná vec, kvôli ktorej by sme tam chodili. Oveľa viac sa nám páčili tie schody, a nástrahy, tajné komnaty a čarovné tvory ako sú draky či obrovské pavúky. A čo nás nadchlo najviac boli tie geniálne švédske stoly. Ja čo stále žeriem, a žeriem a žeriem. By som sa ocitla v smiedmom nebi. A možno by som spoznala aj Draca a Freda a Georga, Colina s foťákom a dostať sa do slizolinu a hrať metlobal. Ja chcem ísť na Rokfort (a zúčastniť sa 74. ročníka Hunger Games (lebo Alexander Ludwig aneb Cato), byť shadowhunter a tiež byť nejaké číslo, stretnúť Aslana a byť študentom perve Sannina (toto je z Naruta :3), patriť do rodu Lannisterovcov (GoT), mať posledné dračie vajce...).


Jediné čo potrebujem je poriadne sa vyplakať

8. october 2013 at 16:59 | Vintilla~ |  life jukebox
Vždy som mala radšej za kamarátov chalanov ako dievčatá. Oni sú totiž tí čo nepotrebujú niekoho ohovárať za chrbtom, nehádajú sa kvôli hlúpoostiam a no...sú proste verní. A nie len ako kamaráti. Každý deň skrývam svoje skutočné pocity za falošný úsmev, ktorému všetci veria. Zvykli si že ja som "tá vysmiata", "tá čo nič neberie vážne". Ale keby tak vedeli...

V skutočnosti by mali nazývať najväčšou bifľou mňa, nie iné osoby z triedy. Ja som tá čo sa učím veci, ktoré vlastne ani nemusím vedieť. Neučím sa ich síce kvôli známkam v škole, na ktorú chodím teraz, ale kvôli škole, na ktorú sa dostať chcem. Šikanovaná a urážaná by som mala byť iba ja. Ja som totiž iná ako ostatní. Nech si hovoria čo chcú, nepatrím medzi nich ani keby som sa akokoľvek snažila. Hoci na vonok by som mohla byť tá "superpopulárna americká roztliesavačka", vo vnútri budem vždy taká aká som. Plná svojich myšlienok a nápadov, ktoré nikdy nevyslovím, plná strachu a smútku a niekde v kútiku možno aj radosti.

Môj život vyzerá dokonalo. Máme všetko čo potrebujeme, a aj to čo nepotrebujeme a nechceme. Ale jediné o čo žiadam ja je pár verných priateľov, ktorým sa môžem zdôveriť so všetkým. Mohla by som im povedať všetko a oni by ma podržali, pomohli by mi s mojím problémom. A čo mám? Nič. Všetci ma opúšťajú, jeden po druhom. Našli si niekoho lepšieho, niekoho s kým si rozumej viac. Nie nejakú nestabilnú dušu, ktorá sa čoskoro zrúti a nebude vedieť ako z toho chaosu von.


Všetko to ešte zdokonalujú mojí bývalí. Áno, som dieťa, ktoré bolo do oboch šialene zamilované, a svojím hlúpim úsmevom si ich oboch získalo...a s oboma to ukončiilo práve toto geniálne dieťa. Až nedávno som si uvedomila, že oni dvaja boli tí najlepší kamaráti akých človek mohol mať. Milý, vtipný, úprimný, poslúchali moje hlúpe kecy a obaja boli verní až do kým som ich neodhodila ako handru. Lebo moje srdce, ktoré sa rozhodlo že ich miluje, z ničho nič zmenilo názor a vedello že chce byť iba kamarátmi. Jeden to prijal horšie, druhý lepšie. Jeden ma uráža na každom kroku a najradšej by mi odtrhol hlavu, druhý sa so mnou radšej vôbec nebaví. Lebo to že som ich milovala ako kamarátov a nič viac mi došlo príliš neskoro.

A čo môžem robiť teraz? Plakať a pokračovať v usmievaní sa. Ľudia si tak myslia že som v pohode a nezľaknú sa ma ešte viac. Keby vedeli o mojich problémoch, opustili by ma všetci ešte skôr ako to majú v pláne. A to je to posledné čo teraz potrebujem. Keď si uvedomím koľko emócií som do tohto článku dala, a to že boli všetyk negatívne...je mi z toho ešte viac smutno. Dúfam však že ma neopustíte aspoň vy. Lebo si začínam uvedomovať že jediný ľudia, čo ma vždy vypočujú, pochvália a prípadne úprimne zkritizujú, nenadávajú mi a neurážajú ma...ste vy. Jess, Jass, Nell, Claire, Foster, Infinity, Unicorn., Any a mnoho iných skvelých bloggerov a bloggeriek. Zisťujem že si s nimi rozumiem viac ako s ľudmi z reality. Nikdy ma nevideli (s výnimkou Jass) a tak ma môžu posudzovať len podľa týchto článkov čo tu teraz píšem. Ďakujem vám.

fotografia od WorldII

30 question challenge: Write some basic things about yourself

5. october 2013 at 10:02 | Vintilla~ |  herself
Konečne som sa dopracovala k článku do tej challenge, ktorú som tu mala pripravenú. Síce sa mi do toho moc nechce ale však uvidím čo z toho bude. Nasledujúca informácia vám bude na nič ale aj tak sa s vami o tento úspech chcem podeliť. Za týždeň som sa naučila vyše 150 talianskych slovíčiek. Pre mňa je to neskutočný úspech lebo väčšinou ma to baví tak 3 dni a potom prejdem zase na iný jazyk ale taliančina je tak krásna a už začínam mať v hlave zafixovaných niekoľko základných pravidiel gramatiky a tak. Konečne som našla jazyk, ktorý milujem.

Prvá základná informácia o mne bude asi to že som realista. Nedokážem vidieť veci veľmi rúžovo keď také nie sú a tiež pre mňa všetko nie je hneď koniec sveta. Pozerám sa na veci tak ako by som ich mala vidieť. Veľa ľudí z môjho okolia si však myslí že keď mám dobrú náladu tak som optimista (Ako to spolu súvisí? Hmm, skúste sa opýtať ich lebo ja som to taktiež dotera nepochopila.)
Ako niečo ďalšie čo beriem pri mne ako úplnú samozrejmosť- nepijem a nehulím. Vždy mi bolo jedno ako veľmi cool to vyzerá (Aj také pľúca fajčiarov sú určite stranše moc cool). Stačí mi že v najävčšej dedine sveta musím dýchať ten nechutný fajčiarsky vzudch na každom kroku. Už len keď cítim ten smrad je mi zle, nie to aby som ho produkovala ešte aj ja. A k alkoholu. Nechutí mi to, je mi jedno či držím v rukách fľašku kvalitného Toskánskeho vína alebo vodku, alkohol je pre mňa ako taký kel alebo karfiól, proste ho obchádzam tak veľmi ako sa len dá. A chúďatká Taliani potom nevedia čím by ma mohli v toskánskych viniciach ešte zaujať. No, majú smolu.

Som blondína a nepatrím medzi najinteligentnejších. Tiež taká základná informácia o mne. Človek by povedal že keď už som na tej matematickej škole, niečo v tej hlave mať musím, ale mne sa to tak nejako nezdá. Nikdy nič neviem, nikdyničomu nechápem. Jediné v čom som naozaj odborník je môj malý Jimmy Leonardo Uchiha (aneb v normálnej reči Canon EOS 60D) a fotografovanie. Ale to v škole moc nevyužijem, škoda.
Milujem sladkosti. No a kto by ich rád nemal že? Dokážem sa celé dni pchať čokoládou a všelijakými keksíkmi a gumenými cukríkami a čo je na tom najlepšie, môj metabolizmus (alebo čokoľvek iné čomu vďačím za svoju postavu) to všetko zvláda a vôbec nepriberám. Síce potom mám občas mierne problémy čo sa týka zdravého žalúdku ale to je vedlajšie.


Nepočúvam pop a nenávidím Belieberov a fanúšikov im podobných. Ja viem že by som to nemala robiť ale keď mne proste s tým ich 'Nedokážeš to čo on a iba závidíš' lezú na nervy. Ja mám svoj metal, rock, pop punk a hardrock a neotravujem s tým každého koho uvidím. Netvrdím že ľudia nedokážu to čo oni. Aj keď hej, jedna vec, ktorú si vždy presadzujem pri hádkach s tými popovými fanúšikmi je screamovanie. Nikdy by som si nevedela predstaviť zascreamovať nejakú popovú hviezdičku a preto ak už som uprostred nejakej búrlivej debaty, vytiahnem screamovanie.
Milujem písanie a fotenie a týchto dvoch vecí by som sa nedokázala vzdať ani v tom najhoršiom sne. Pre mňa je to možnoš kde si vybyijem svoju kreatívnu energiu (ktorej v istých momentoch nie je tak veľa). Je to niečo čo ma baví a dokáže ma odreagovať od všetkého ostatného. Pri písaní si tvorím vlastný svet, v ktorom vystupujem ako hlavná postava. Pri fotení sa snažím nájsť vo svete krásne veci, ale aj veci, ktoré by som chcela zmeniť.

Myslím že týchto niekoľko faktov by vám o mne stačilo, nepotrebujete ma poznať až tak veľmi dobre. V živote ma totiž zrejme neuvidíte a ak aj hej, všetci predsa musia skrývať nejaké tajomstvá nie? Dúfam že vám trošku dlhší článok nevadí. Nie je to zase až také dlhé, však to zistíte keď si to prečítate.
Fotografiu mám od LeNaSs.

Introverti

4. october 2013 at 18:08 | Vintilla~ |  opinions&thoughts
Je mi ľúto že na niektoré vaše komentáre nestíham odpovedať alebo že toľko nečítam vaše články ale cez týždeň na to jednoducho nemám čas. Snažím sa všetok svoj voľný čas venovať taliančine a ruštine kedže sú to jazyky, s ktorými som začala len nedávno. Taliančinu sa učím ako samouk a ruštinu mám raz do týždňa. A kedže jazyky sú pre mňa skôr zábavou ako nudným učením venujem sa tomu rada, toľko k môjmu voľnému času.

Je to asi niekoľko mesiacov dozadu čo som napísala článok na nejakú tému týždňa, a dnes sa k tomu opäť vraciam, kedže táto téma sa mi pozdávala už dlhšiu dobu. Introverti, ľudia, ktorý sú mi vlastne aj celkom podobný. Avšak nie som tak celkom introvert. V škole som naozaj otvorený človek, čo ako mnohý z vás vedia, je presný opak introverta. Po príchode domov sa však mením v celkom uzavretú osobu do seba, do svojho imaginárneho sveta plného krásnych myšlienok, nezrealizovateľných nápadov a snov. To je dôvod preč píšem na túto tému.

Zrejme nie som natoľko oddaná svojmu vnútru aby som dokázala pochopiť tých, z môjho pohľadu až chorých, introvertov, ktorý sa snažia čo najviac vyhýbať spoločnosti. Ale kedže som strašný dobrák, vadí mi že nepatria do nejakej skupinky ľudí a celý deň len sami sedia v laviciach a čakajú kým budú môcť odísť domov, kde budú sami sedieť pri počítači a hrať Minecraft. Viem že je to ich rozhodnutie ale mne to proste láme srdce.

Nedokázala by som stráviť celý svoj študentský život sama. Akokoľvek veľmi rada sa do seba uzavirem, nikdy to nebude stačiť natoľko aby som sa nevedela otvoriť ani len vlastnej rodine a priateľom. Taký ľudia musia mať veľmi tažký život. Predsa len rodina je tu preto aby nám pomohla s našimi problémami keď ich sami nezvládame, ale ako nám môžu pomôcť keď o nich ani len nevedia?
V triede máme jedného spolužiaka, ktorý sa so svojimi problémami zveril rodičom až keď bolo príliš neskoro, istú dobu chodil poza školu len preto lebo bol proste introvert a moji "milovaný" spolužiaci to akosi nedokázali zniesť a tak sa začala šikana. Ale keby to povedal skorej, možno by sa nič z toho nestalo (a možno by náš minuloročný výlet na konci roka nebol tak dokonalý ako bol, lebo by tam potom išli aj tie zlatíčka).

[photography by Jason-Little]

Fandom groups

1. october 2013 at 18:54 | Vintilla~ |  opinions&thoughts
Každý z nás patrí do nejakej fandom group, alebo teda skupiny, ktorá miluje napr. Harryho Pottera, knihy či Selenu Gomez. A kedže ja osobne patrím asi do stvoky týchto skúpín, povedala som si že na túto tému napíšem článok. Fanúšici v niektorých fandom groups bývajú otravný a drzý, v iných sú zas tak úplne závislí a potrebujú každú jednu vec čo sa len trošku podobá na tú, ktorej tak veľmi fandia. A tak si to tu sama pre seba - ako inak - dnes rozoberiem.

Prvé fandom groups, ku ktorým by som rada povedala svoj názor sú skupiny popových nadšencov ako sú Mahomies, Directioners, Selenators, Mixers či Beliebers. Nemám naozaj nič proti ich idolom, nepočúvam ich a tak sa k nim nevyjadrujem ale...Jedna vec ma dokáže vytočiť do úplnej nepríčetnosti a to keď mi nejaká zasnená, platonicky zamilovaná Belieberka oznámi že nikdy nedokážem to čo dokázal Justin a že mu iba závidím. Vtedy sa zo mňa stane chodiace monštrum, ktoré vôbec nerozmýšla či to čo ide urobiť je správne a či to má zmysel. Proste sa začnem hádať. Nechápem čo by som mu mala závidieť, tak či tak raz skončí a všetci jeho fanúšici sa v budúcnosti iba zasmejú nad tým čo za veci to počúvali. A to nehovorím len o Belieberoch aby bolo jasné. Robia to už všetci.

Ďalší typ je ten, ktorý miluje istú knižnú sériu. Pokiaľ som knihy, ktoré oni tak milujú, čítala, musím uznať že je s nimi asi najväčšia zábava. Tu na blogu mi začali byť niektorý ľudia sympatický len preto že čítali Hunger Games alebo Pottera. S takými ľudmi sa hneď dám do reči. Určite je to tak vždy keď majú ľudia niečo spoločné ale no, proste z môjho pohľadu je to takto. Je to môj pohľad na vec, nie váš takže asi tak.
Bookworms sú proste ľudia, ktorý pochopia že sa rozplačem vždy keď počujem meno Albus Severus Potter (dnes som mala slzy na krajíčku už asi 3 krát, keď si uvedomíte že už Rokfort (pre Čechov Bradavice) nikdy nebude mať dvoch najdokonalejších riaditeľov, je to smutné.)

Anime fandom groups sú moja druhá rodina. Na tumblr mám každý deň milión obrázkov z nových dielov Naruta (ešte 2 dni do dielu 333, neviem ako to vydržím ^^). Ja tých ľudí proste milujem. Oni jediný pochopia moju orientáciu na anime postavy (fajn, a ešte aj tie knižné, proste skutočný ľudia sú moc...skutočný). Dobre máme svoje podujatia kde hráme dress-up game naživo (odbornejšie nazývané cosplay) ale nikomu to neprekáža lebo to nerobíme všade kam ideme.
Okrem tých popových fandom groups som si nikdy nevšimla že by sa niekto so svojim idolom tak neskutočne povyšoval nad ostatných. Tvrdia snáď ECHELONs že vy ostatný nikdy nedokážete to čo 30 Seconds To Mars každých 5 minút? Nie! Tak nechápem prečo to musia robiť ostatný. Nech si svojich idolov nechajú pre seba a ostatných s tým neotravujú (dobre, dobre, priznávam sa že vždy keď stretnem niekoho nového prvé na čo sa ho opýtam nie je meno ale či pozerá nejaké anime a ak nie nech začne...).

[photography by GrangeAir]